Flóra

Podľa fytogeografického členenia zaraďujeme prevažnú časť rastlinstva Tatier do oblasti západokarpatskej flóry. Iba malá časť v severozápadnej časti územia patrí do obvodu flóry západobeskydskej (okres Západné Beskydy) a v severovýchodnej časti do obvodu flóry východobeskydskej (okres Spišské vrchy). Rastlinstvo Tatier patrí do obvodu flóry vysokých centrálnych Karpát a v rámci nich do dvoch fytogeografických okresov: Tatry a Sivý vrch. Podhorie Tatier patrí do obvodu flóry vnútrokarpatských kotlín (okres Podtatranské kotliny, podokresy Liptovská a Spišská kotlina).

Veľkosť územia, veľké výškové rozmedzie, striedanie sa rôznych geologických podloží, špecifické klimatické podmienky a mikroklimatické podmienky v hlbokých dolinách, pôdne pomery a v neposlednom rade aj historické činitele ovplyvnili vývoj rastlinstva v Tatrách a ponúkajú v tomto území možnosť na existenciu a prežívanie širokej škále druhov. Od zástupcov podhorských a teplomilných, cez druhy vlhkomilné, lesné, horské až po druhy alpínske. Z územia Tatier je popísaných takmer 1650 druhov a variet siníc a rias, 1200 druhov lišajníkov, viac ako 720 druhov machov a pečeňoviek a 1400 druhov cievnatých rastlín. Viacero rastlín má na tomto území jediné miesto výskytu na Slovensku, prípadne aj v celých Západných Karpatoch (tatranské, západokarpatské alebo karpatské endemity): ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae), zvonček hrubokoreňový (Campanula serrata), očianka tatranská (Euphrasia tatrae), zvonček tatranský (Campanula tatrae), bodliak laločnatolistý (Carduus lobulatus), kostrava tatranská (Festuca tatrae), voskovka holá tatranská (Cerinthe glabra subsp. tatrica), lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae), mak tatranský (Papaver tatricum), pakrálik alpínsky tatranský (Leucanthemum alpina subsp. tatrae).

Zachovalo sa tu množstvo glaciálnych reliktov, pričom niektoré z nich sú na súčasnej južnej hranici svojho areálu. Z glaciálnych reliktov, teda pozostatkov rastlinstva z ľadových dôb sa na území Tatier vyskytujú: medvedík alpínsky (Arctous alpina), ostrica čiernohnedá (Carex atrofucsa), sitina gaštanová (Juncus castaneus), sitina trojplevová (Juncus triglumis), ostrička myšia (Elyna myosuroides), dryádka osemlupineková (Dryas ostopetala), lomikameň zohnutolistý (Saxifraga retusa) či iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis).

Medzi ďalšie veľmi vzácne druhy rastlín, ktoré sa v Tatrách vyskytujú na jednej alebo iba niekoľkých lokalitách, patrí trávnička alpínska (Armeria alpina), ostrica černastá (Carex parviflora), skalokráska pyrenejská (Petrocallis pyrenaica) a poniklec jarný (Pulsatilla vernalis).

Dryas octopetala

Lišajníky 

Tieto jedinečné organizmy predstavujú spolunažívanie hubových vlákien s niektorými riasami alebo sinicami. Huba prijíma vodnú paru čím urýchľuje fotosyntézu v riase a poskytuje ochranu pred slnečným úpalom. Lišajníky rastú veľmi pomaly a dožívajú sa vysokého veku. Úspešne zaujímajú stanovištia, na ktorých vládnu príliš nepriaznivé klimatické a pôdne podmienky pre vyššie rastliny. V skalnatých a klimaticky drsných oblastiach môžu lišajníky vystupovať aj ako dominujúce rastlinné spoločenstvá a určovať ráz vegetácie. V týchto extrémnych podmienkach sú dôležitým zdrojom výživy pre živočíchy. Vzhľadom na skutočnosť, že lišajníky neznášajú znečistené životné prostredie, sú prirodzenými bioindikátormi jeho čistoty. Význam lišajníkov je aj z hľadiska tvorby pôdy, keďže vylučujú rôzne organické kyseliny a tým narúšajú skalné podložie. Vyskytujú sa na zemi, skalách, múroch, plotoch, strechách na kôre stromov i na hnilom dreve. K podkladu sú prirastené prichytnými vláknami. Výnimočne sa rozmnožujú pohlavne, častejšie úlomkami stielky, ktorá môže mať rôzny tvar:

kôrovitá – nedá sa oddeliť od podkladu bez poškodenia

lupeňovitá – o podklad je prichytená na viacerých miestach

kríčkovitá – o podklad ej prichytená na jednom mieste

slizovitá – má neurčitý tvar rôsolovitej konzistencie

V prevažne smrekových tatranských lesoch rastú lišajníky predovšetkým ako epifyty na kmeňoch a konároch smrekov, prípadne jedlí, smrekovcov aj limby.

Najnápadnejšie sú druhy rodov alektória (Alectoria), fúzatec (Bryoria), bradatec (Usnea) a konárik (Evernia). Ich bohato kríčkovito rozkonárené stielky visia na tenkých konárikoch a kmeňoch stromov, najmä v blízkosti hornej hranice lesa alebo v horských dolinách s častými hmlami podmieňujúcimi ich optimálny rozvoj. Tieto druhy však patria k najväčším ohrozeným, prípadne vymierajúcim taxónom.

Na kmeňoch stromov je najhojnejšia diskovka bublinatá (Hypogymnia physodes) charakteristická bublinovito zvrásnenou sivou stielkou, na okraji laločnatou.

Vlhkejšie bázy kmeňov často obsadzuje dutohlávka prstnatá (Cladonia digitata) so sivo až olivovozelenými stielkovými šupinami. Medzi nimi vyrastajú pohárikovité útvary – podéciá, ktoré sa na okraji prstovito delia a na ich konci sa tvoria červené plodničky.

Na zvislých neprístupných stenách patria v Tatrách k charakteristickým javom žiarivožlé plochy mnohospórovky (Acarospora oxytona). Typické žltozelené sfarbenie žulových skál spôsobujú stielky druhov rodu zemepisník (Rhizocarpon).

Bohatá je aj lišajníková vegetácia na periodicky zaplavovaných skalách a balvanoch v horských potokoch a plesách. Dominuje tu lupeňovitá kožnatka (Dermatocarpon luridum).

Machorasty

Machorasty rastú na rozličnom podklade v rôznych podmienkach. Možno sa s nimi stretnúť na všetkých druhoch hornín, na hnijúcom dreve, na pôde, skalách, v potokoch a prameniskách, na rašeliniskách, na lesnom humuse aj na kmeňoch drevín. Machorasty na základe stavby výtrusníc delíme na dve vetvy: pečeňovky a machy.

Význam machorastov je pre prírodu a nepriamo i človeka väčší, než sa nám na prvý pohľad zdá. Mnohé druhy osídľujú skaly alebo plochy rozrušené eróziou a zabraňujú tak nežiadúcim zosuvom pôdy, čím vytvárajú vhodnejšie podmienky pre rast aj iných druhov rastlín. Sú domovom bezstavovcov a  tiež dôležitou zložkou ich potravy.

Vodu získavajú prevažne z atmosféry, len veľmi málo z podložia. Dokážu prijať množstvo vody, ktoré sa rovná až 2,5-násobku ich hmotnosti. Pretože často rastú vo veľkých množstvách, viažu v sebe ako špongia veľké množstvo vody a výparom sčasti regulujú klímu územia. Tvoria tak prirodzené vodné nádrže, čím chránia pôdu pred vysychaním a udržujú ju vlhkú. V rašeliniskách zadržiavajú machy dažďovú vodu, ktorou sú napájané vodné toky. Týka sa to predovšetkým rašelinníkov (Sphagnales). Rastliny na báze odumierajú a na vrchole stále dorastajú. Počas stáročí utvoria hrubé vrstvy.

Vplyvom nízkych teplôt vo vysokých horských polohách vznikajú zakrpatené husté bochníkovité machy čiernej, červenej až fialovej farby. Svetelné nároky machorastov sú vo všeobecnosti nižšie ako u cievnatých rastlín.

Pre Tatry je charakteristická predovšetkým skupina arkticko-alpínskych druhov, napríklad z pečeňoviek Anthelia juratzkana, Lophozia opacifolia, Scapania degenii a z machov Brachythecium glaciale, Conostomum tetragonum, Dicranum groenlandicum, Grimmia holleri, Hygrohypnum polare.

Buxbaumia viridis (kyjanôčka zelená)

Cievnaté rastliny

Veľké rozdiely v nadmorskej výške, značná členitosť povrchu, pestré geologické podložie, ale aj odlišné vlhkostné a pôdne podmienky v Tatrách umožňujú život veľmi pestrej kvetene. S pribúdajúcou nadmorskou výškou postupne ubúda teplo, následkom čoho sa tu vytvorilo niekoľko výškových vegetačných stupňov postupne od podhoria až po vrcholy tatranských štítov. Každý z týchto stupňov predstavuje pre flóru a aj ostatné živé organizmy viacero svojráznych odlišných biotopov.

Na území Tatier siaha podhorský (submontánny) výškový vegetačný stupeň približne do 700 – 800 m n. m a počas historického vývoja územia bol pod najsilnejším antropickým vplyvom. Je tvorený zväčša poľnohospodárskymi pozemkami. V tomto stupni sú samozrejme najväčšmi rozšírené synantropné druhy (druhy, ktoré sa sem dostali pričinením človeka) či už na smetiskách, poľných cestách, v okolí obydlí, na poliach a v záhradách. V podhorí Tatier a v podtatranských kotlinách zaberajú veľkú časť územia lúky a pasienky. V minulosti sa tu striedali kosné lúky, pasienky, vlhké, slatinné a rašelinné lúky. Mnohé z týchto lúk sú v súčasnosti ovplyvnené intenzifikáciou poľnohospodárskej výroby, rekultiváciou a odvodnením. Melioračnými zásahmi boli značne zdecimované rozsiahle rašeliniská a močiare. Intenzifikácia poľnohospodárskej výroby sa negatívne prejavila na druhovom zložení vegetácie, zdecimované boli pôvodne pestré spoločenstvá. Zvyšky z nich sa zachovali v podhorí Západných Tatier a v katastroch obcí Važec, Východná, Pribylina, Liptovská Kokava, kde sa dodnes zachovalo niekoľko zrubových senníkov slúžiacich na uskladnenie sena, ktoré sa zvážalo do dedín až v zime. Z rastlinných druhov sa tu uplatňujú čertkus lúčny (Succisa pratensis), jesienka obyčajná (Colchicum autumnale), kozobrada východná (Tragopogon orientalis), margaréta biela (Leucanthemum vulgare), medúnok vlnatý (Holcus lanatus), rebríček obyčajný (Achillea millefolium), nevädza lúčna (Centaurea jacea), psiarka lúčna (Alopecurus pratensis), reznačka laločnatá (Dactylis glomerata), tomka voňavá (Anthoxanthum odoratum), traslica prostredná (Briza media), zvonček konáristý (Campanula patula).

Aj rašeliniská a slatiny prešli za posledné desaťročia výraznou zmenou. Rašeliniská, ako miesta, kde pri vysokej hladine podzemnej vody a pri nedostatku vzduchu vzniká nedostatočným rozkladom rastlín rašelina, boli napr. v okolí Spišskej Belej vyťažené iné, prevažne v podhorí Tatier odvodnené (meliorované). Takouto činnosťou sa síce získala poľnohospodárska pôda, no zaniklo veľké množstvo vlhkých lúk, slatín a mokradí. Pozostatky rašelinísk ostali v obmedzenom množstve zachované v podhorí celých Tatier. Najväčším rašeliniskom slatinného typu s vysokým obsahom báz sú Belianske lúky, kde sa nachádzajú mnohé chránené a ohrozené druhy. Prechodné rašeliniská sú prechodom medzi slatinami a vrchoviskami a v regióne Tatier ich nájdeme v počiatočných štádiách zazemnených plies, ale vyskytujú sa aj na úpätí Vysokých a Západných Tatier (Švihrová, Poš, Kút). V bezodtokových depresiách alebo zazemnením plies vznikli vrchoviská, ktoré predstavujú najvzácnejšiu a najzraniteľnejšiu formu rašelinísk, pretože vodu získavajú iba z atmosferických zrážok. Postupne do nich preniká kosodrevina, smrek, ktoré v ďalšom období zarastú celú plochu a rašelinisko zanikne.

Tieto územia sú vhodným biotopom pre zástupcov z čeľade orchideovitých a pre také druhy, akými sú prvosienka pomúčená (Primula farinosa), žltohlav obyčajný (Trollius altissimus), všivec žezlovitý (Pedicularis sceptrum-carolinum), tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris), kosatec sibírsky (Iris sibirica), vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), blatnica močiarna (Scheuchzeria palustris).

V podraste lesov horského vegetačného stupňa (od 700 do 1200 m n. m. ) sa vyskytujú niektoré druhy tráv, ako smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), chlpaňa hájna (Luzula luzuloides), chlpaňa lesná (Luzula sylvatica) s rôznymi druhmi známych bylín, ako tôňovka dvojlistá (Maianthemum bifolium), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), či starček hájny (Senecio nemorensis). Na presvetlených miestach, rúbaniskách a lesných okrajoch stretávame výraznú fialovo kvitnúcu kyprinu úzkolistú (Chamaerion angustifolium) a na balvanitejšom a vlhkejšom podklade v polotieni až tieni nachádzame viacero zástupcov papradí.

Hojne zastúpené nízke kríčky, ako čučoriedka (Vaccinium myrtillus) alebo brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea) pristupujú do vyššieho horského stupňa (od 1200 do 1500 m n. m.). Na vlhkých, humóznych stanovištiach rastie endemická soldanelka karpatská (Soldanella carpatica) i významný karpatský endemit margaréta okrúhlolistá (Leucanthemum waldsteinii). Skalnaté, najmä exponovanejšie miesta na vápencoch, sú v tomto stupni vhodným stanovišťom pre ostrevku vápnomilnú (Sesleria varia), prvosienku holú (Primula auricula), plesnivec alpínksy (Leontopodium alpinum), ktoré inak nachádzame vo vyšších vegetačných stupňoch.

Leontopodium alpinum (plesnivec alpínsky)

V horskom a vyššom horskom vegetačnom stupni sú rozšírené veľmi vlhké až zamokrené nelesné stanovištia, ktorými sú spoločenstvá vrchoviskových rašelinísk. Tieto poskytujú biotop pre viaceré kriticky ohrozené rastlinné druhy, no okrem nich hostia aj mnohé ďalšie zriedkavé druhy: páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), kľukva močiarna (Oxycoccus palustris), brusnica barinná (Vaccinium uliginosum), zvaná aj šialenica, ostrica málokvetá (Carex pauciflora), šucha čierna (Empetrum nigrum).

Neodmysliteľnou súčasťou vegetačného stupňa subalpínskeho, ale aj nasledujúceho alpínskeho sú biotopy pramenísk, potokov a plies. Vysokohorské prameniská, brehy potôčikov, mokvavé sutiny a žulové skaly osídľuje tatranský subendemit, druh európskeho významu a ohrozený druh lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae). V biotope bahenných a vodných plôch alebo plies na výslnných miestach nájdeme druh národného významu a kriticky ohrozený druh ježohlav úzkolistý (Sparganium angustifolium).

Alpínsky vegetačný stupeň (od 1800 do 2300 m n. m.) poskytuje tatranskej kvetene niekoľko rozdielnych biotopov. Okrem spomínaných biotopov prameňov a potokov sú to najmä:

Biotop snehových úležísk je viazaný na plytké panvy, kde vietor v zimnom období naveje veľké množstvo snehu, ktorý uľahne, stvrdne a udržuje sa tu veľmi dlho, preto sú pôdy na týchto lokalitách veľmi prevlhčené a poskytujú stanovištia hlavne plazivým vŕbam. Na kyslom podklade rastie vŕba bylinná (Salix herbacea) a na vápencovom podloží nájdeme vŕbu sieťkovanú (Salix reticulata), či belavo kvitnúci hadovník živorodý (Bistorta vivipara).

Salix reticulata (vŕba sieťkovaná)

Biotop skalných stien a puklín sa viaže na holé skaly, ktoré obsadzujú rastliny prispôsobené na život v týchto skromných vysokohorských podmienkach. Na vápencoch a dolomitoch rastú horec Clusiov (Gentiana clusii), prvosienka holá (Primula auricula), plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum), astra alpínska huňatá (Aster alpinus subsp. subvillosus). Na kyslý žulový podklad sú viazané druhy sitina trojzárezová (Juncus trifidus), zvonček alpínsky (Campanula alpina) a ďalšie.

Gentiana clusii (horec Clusiov)

Biotop alpínskych pralúk je typický pre spevnené úsypové kužele, svahy guliakov a morén. Najpestrejšiu flóru majú v tomto biotope vápencové a dolomitové podklady, na ktorých nachádzame množstvo atraktívnych rastlinných druhov. Sú to viaceré druhy chránených a zraniteľných, fialovkasto kvitnúcich kozincov: kozinec alpínsky (Astragalus alpinus) a kozinec nórsky (Astragalus norvegicus), chránené druhy ostropyskov: ostropysk Hallerov (Oxytropis halleri), ostropysk karpatský (Oxytropis carpatica), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae), všivec Oederov (Pedicularis oederi) a na kyslých podkladoch napríklad žlto kvitnúci kamzičník chlpatý (Doronicum stiriacum).

Posledným výškovým vegetačným stupňom je subniválny (od 2300 m n. m. až po najvyšší vrchol 2655 m n. m.). Drsné klimatické podmienky so značne skráteným vegetačným obdobím a veľmi tenká vrstvička pôdy (zväčša už len na skalných teraskách a v skalných škárach) umožňujú rast a vývoj už len druhom málo náročným na množstvo tepla a hrúbku pôdnej pokrývky. K takým patria horec ľadový (Gentiana frigida), rožec jednokvetý (Cerastium uniflorum), iskerník ľadovcový (Ranunculus flacialis) a nízka no výrazne ružovo kvitnúca silenka bezbyľová (Silene acaulis).